Komentáre

Mačka má dar vidieť veci vopred

Richard Vlkolinský, tréner volejbalistov VK KDS Šport Košice
– Narodil sa 27. apríla 1969 v Ivančiciach pri Brne.
– Niekdajší extraligový volejbalista, kariéru končil ako 31-ročný v Prešove, kde sa stal trénerom.
– V extralige získal ako tréner v Humennom tri majstrovské tituly.
– S extraligovým družstvom žien bol v Žiari nad Hronom bronzový a tretie miesto obsadil aj s extraligovými mužmi Prešova.
– Dva juniorské tituly vybojoval s Humenným a jeden s Prešovom.
– Po sezóne 2013/2014 si vyslúžil ocenenie tréner roka.
– Vychoval plejádu výborných hráčov.

estovanie je jeho vášeň, prešiel už kus sveta.

Čím by ste sa živili, keby ste neboli športovec?
Povolaním som učiteľ, ale aj tam učím telesnú výchovu, takže so športom by som bol spätý tak či tak. Trénujem síce Košice, ale nulté, prvé a druhé hodiny na strednej škole v Humennom stíham. Rozvrh je prispôsobený iným povinnostiam. Mám aj aktivity v doprave v Prešove, nežijem teda len z volejbalu. Končím neskoro večer, takže voľna počas sviatkov som si doslova užil.

Kto bol vaším športovým  vzorom? 
Tých bolo veľmi veľa. Mňa paradoxne odmalička priťahovali zimné športy. Dokonca som ako žiak takmer skončil na lyžiarskom gymnáziu v Kežmarku. Obdivoval som rakúskych lyžiarov a najviac Hermanna Maiera, ktorý vyhrával preteky Svetového pohára vyše 20 rokov. Uznávam športovcov, ktorí si špičkovú výkonnosť udržiavajú neuveriteľne dlho, trebárs i hokejista Jaromír Jágr, ktorý je po štyridsiatke stále hviezdou NHL. Obdobný prípad bol basketbalista z NBA Karl Malone.

Na čo najviac utrácate?
Na pohonné hmoty, či už na vlastnom, alebo firemnom aute. V roku 2015 som najazdil 54 tisíc kilometrov. Denne lietam medzi Humenným, Prešovom a Košicami. Čo akurát teší, že palivá majú aktuálne priaznivejšiu cenu.

Pamätáte si na vašu prvú lásku?
Bolo to ešte v socialistickom pionierskom tábore v Tatranských Zruboch. Mal som vtedy štrnásť, bolo to také prvé vzplanutie, asi rok sme si písali listy. No s tou Češkou si píšeme dodnes, po rokoch sme sa skontaktovali vďaka sociálnym sietiam. Žije v Českých Budějoviciach, má syna krasokorčuliara na úrovni reprezentácie.

Ako si najlepšie oddýchnete?
Milujem aktívny relax v prírode, trebárs na bicykli. Humen- nčanom som vravel, aké majú nádherné cestičky siahajúce až do Poľska. Tam som si neraz vybil energiu. Veľmi rád lyžujem, takže keď sme vlani dokončili sezónu v Spišskej Novej Vsi, denne som bol na Skalnatom a relaxoval pohybom.

Aké je vaše najobľúbenejšie jedlo a nápoj? 
Dokážem si vychutnať čistú vodu. Fungujem v troch mestách a neverili by ste, aký obrovský rozdiel je medzi vodou v Humennom, Prešove a v Košiciach. Najlepšia je jednoznačne v Humennom, najhoršia v Košiciach. Často siahnem po mlieku. Ale to sa snažím kúpiť si naozaj mlieko, nie čosi, čo sa len tak nazýva. Večer po celom dni si dám pohár tmavého Šarišu. Bude to smrdieť samochválou, ale viem naozaj dobre variť, potvrdila by vám to moja mama. Teraz bola u mňa na sviatky a povedala: Synu, to je paráda! Úplne najradšej mám kombináciu cestovín, zeleniny a niektorých druhov mäsa. To viem pripraviť na množstvo spôsobov a potom si to aj vychutnať.

Na horách vie vypnúť a úplne najradšej, ak je na lyžiach.

Navštívili ste veľa krajín. Na ktorú najradšej spomínate a kam by ste sa už nikdy nechceli vrátiť?
Som veľmi scestovaný, prešiel som poriadny kus sveta. A úplne najradšej si to namierim zase do Andalúzie. Juh Španielska mi učaroval, z toho miesta sála neuveriteľná energie a krása. Scenéria, príroda, jednoduchá divokosť, pozostatky rôznych kultúr, vrátane maorskej. V živote by som už neišiel do egyptskej Káhiry. Je to najkatastrofálnejšie miesto aké som videl. Pritom Afriku mám prejdenú. Otec pracoval v armáde, tri roky sme žili v Líbyi. Pobehal som stovky miest, ale ku Káhire sa nechcem ani len vracať.

Ako znie vaša prezývka a prečo ste ju dostali? 
Kedysi, keď som aktívne hrával, tak ma kvôli mrštnosti a ksichtom, ktoré som strúhal, volali Mačka. Dokonca v Prešove sme mali na rozcvičku tričká a tam som mal nápis Mačka. A keď sme hrali na turnaji v Maďarsku, tak ma poznali pod touto prezývkou a dodnes ma tak volajú.

Čo vás vie priviesť  do zúrivosti?
Neznášam, nenávidím ľudí, ktorí sú leniví. Hlavne takých, čo majú potenciál, v ktorých drieme niečo zaujímavé. Som zúrivý keď vidím, ako dnešná mladá generácia robí veci laxne, ako sa jej nechce, čo vídavam na strednej škole. My, náročnejší, sa nedožijeme dôchodku, porazí nás z toho, aká lenivá generácia je okolo nás. Nie som pokojný typ človeka, ak by som do toho mal vstúpiť, skončilo by to zle.

V čom vynikáte a v čom ste absolútne neschopný?
Myslím, že mám dar vidieť veci vopred, o čom som sa presvedčil stokrát. Snažím sa s tým, ak je niečo smerom k vyhliadkam pozitívne, rozumne manipulovať. Na druhej strane vycítim, že niečo fungovať nebude. Nech robím čokoľvek, tak to zmeniť neviem.

Čo by ste na sebe zmenili a s akým zlozvykom bojujete?
Mám jednu neresť, ktorá sa nezlučuje so športom – zapálim si cigaretu. Už som si aj kúpil špeciálny tabak, ale rád by som s tým celkom skoncoval. Fajčenie som, čo sa týka množstva, dramaticky zmenil, ale zatiaľ nestopol. Do nového roka som si zaumienil, že si nájdem čas na ruský, poľský, srbský jazyk, lebo som z toho vypadol. Slovanské jazyky ma vždy priťahovali a ide ma poraziť, ak v komunikácii s Poliakom vytasí niekto angličtinu.

Kto je váš najobľúbenejší umelec?
Po odchode skupiny Pink Floyd sa stala mojou srdcovkou rocková kapala U2. Často počúvam na cestách ich albumy a nikdy sa mi nezunujú.

Ktorý úspech vašej kariéry si najviac ceníte a na ktorý okamih by ste najradšej zabudli?
Zažil som sezónu 2007/2008, pred ktorou sa v Humennom treslo po stole, že sa ide po historickom titule, a tak aj bolo. Ťahali sme všetci za jeden koniec povrazu. Podmienky na to, aby naplnili cieľ, boli, za sezónu sme prehrali iba dva zápasy. Tak nejako si to predstavujem. A to sme nemali hviezdne maniere.

V tom istom klube som okúsil smutné chvíle, ktoré sa stali minulý rok. V pohári sme postúpili, hrali sme potom doma posledný raz extraligu, ten zápas sme aj vyhrali a po ňom – žiadna radosť. V hľadisku 700 divákov, vy len bezmocne myknete plecom a idete si pobaliť veci. Po poslednom zápase súťaže v Prešove sa niektorí hráči rozplakali. Na tie momenty by som najradšej zabudol. Dnes sa žiaľ kope do ľudskej práce.

Foto: archív RV

Zdroj: http://www.kosicednes.sk/macka-ma-dar-vidiet-veci-vopred/#prettyPhoto

Pridajte komentár

Musíte byť rihlásený aby ste pridali komentár